Vyhledat
  • Róbert Slovák

Uznávajme samých seba

Zdá sa mi, že mnoho ľudí očakáva nejaké uznanie či ohodnotenie svojej práce, skutkov a nápadov od tých nesprávnych. Chápem, že okrem dobrého pocitu zo seba je super, ak príde aj pochvala od iných. Akurát je dobré si najprv zhodnotiť, že od koho ju očakávame. Či ten človek naozaj stojí za to, aby som sa snažil o jeho uznanie, alebo nestojí za to, aby som z jeho neutrálnych či negatívnych reakcií mal depku, či nebodaj aj nejakú traumičku.



V našej brandži napríklad niekedy nepríde pochvala od klientov. Áno, sú aj takí, ktorí nás agentúrnikov berú ako partnerov a tešia sa, keď niečo dobré prinesieme, ale moja skúsenosť je žiaľ taká, že sú v menšine. Väčšina mojich nápadov či riešení, ktoré som považoval za super, skončila “omrmlaním” (no…, neviem, bude to fungovať?, hm, čo ja viem, to nepochopia a podobne…) Aby som nebol z 80 % mojej roboty frustrovaný, vytvoril som si niekoľko pravidiel, ako byť spokojný so svojou prácou.


Pozerám sa na toho, kto ma haní

Je to človek, ktorý je väčší odborník v tom, čo robím? Má za sebou veci, ktoré obdivujem, alebo si ich vážim? Ak by moju prácu zhanil David Droga, ktorý vytvoril parádnu reklamku a má viac ako 90 canneskych levov, tak by ma to trápilo. Ale ak je to človek, čo robí v reklame dva týždne aj s cestou, či nemá za sebou ani jednu výraznú vec, tak to, že napríklad pracuje pre veľkú značku zadávateľa či pobočku siete svetovej reklamnej agentúry, alebo napíše niečo nemilé na Facebook, ma nerozhodí. To isté platí aj pri pochvale, aj keď v takom prípade nevadí, ak človeka potešia aj úplne neznámi ľudia, všakže.


Teším sa čo najskôr

Najväčší pocit radosti či zadosťučinenia v práci by sa mal dostaviť v momente, keď vymyslím dobré riešenie. Ak chceme mať skutočnú radosť z našej práce, nemôžeme čakať na to, kým sa to zrealizuje. Jeden bývalý copywriter, ktorý sa stal režisérom, mi hovoril, že kým v agentúre 80 % jeho nápadov skončilo v koši, odkedy režíruje, tak sa pomer obrátil a len 20 % projektov sa nezrealizuje. Mňa baví ten proces tvorby, hľadania riešení a naozaj sa teším, keď s priateľmi vymyslíme niečo dobré. Často potom ideu dokatuje budget, možnosti klienta, či ďalší ľudia v produkčnom procese, ktorí to nedokážu dobre zrealizovať. Keby som sa mal tešiť iba z naozaj parádne dotiahnutých projektov, bol by som väčšinu času v práci smutný. A to nechcem. A samozrejme, ak celé klapne a nápad dostane skvelú podobu, neváham sa tešiť aj na záver.


Viem, čo neviem

Po rokoch už celkom dobre viem, čo robiť viem a čo robiť neviem. Aj keď sa mi z času na čas stane, že sa pustím do väčšieho sústa, ako zvládnem (lebo niektorým výzvam jednoducho neodolám), snažím sa robiť iba také veci, ktoré naozaj ovládam. Vďaka tomu sa môžem tešiť z toho, ako sa mi darí a neprežívam frustráciu z toho, ako mi to nejde. Pekne o nastavovaní svojich výziev v súvislosti so svojimi schopnosťami hovorí teória s názvom Flow od psychológa Mihálya Csíkszentmihályha.


V skratke ide o hľadanie optimálneho pomeru medzi náročnosťou úlohy, ktorú máte pred sebou a vašimi schopnosťami ju vyriešiť. Ak sú vaše schopnosti v nejakej oblasti vysoké a zadanie, ktoré riešite, je ľahké, môže vás to nudiť. A naopak, ak máte náročnú úlohu, ale vaše skills na jej riešenie sú nedostatočné, vystresuje vás to. Najideálnejší stav (a vtedy podľa Csíkszentmihálya dosiahnete žiadaný stav – Flow) nastane, ak sú vaše schopnosti, znalosti a vedomosti v oblasti, v rámci ktorej riešite daný task na vysokej úrovni, a úloha, ktorej sa venujete, je trošíčku náročnejšia.


No a prečo toto vlastne píšem?

Rozprávam sa s ľuďmi, ktorí robia svoju prácu výborne, ale netešia sa z toho. A to často aj práve preto, že čakajú uznanie od (podľa mňa) nesprávnych ľudí. Potom majú pocit, že to robia zle, alebo sa cítia neuznaní či nepochopení. Pritom patria medzi tých najlepších. Nepáči sa mi takáto frustrácia a chcel by som, aby si ľudia viac vážili samých seba a to, čo dokážu. A aby našli tých správnych ľudí, na názore ktorých im bude záležať. A najmä dokázali oceniť, pochváliť a odmeniť aj samých seba.